Ako sa dostane soľ z bane

Je biela, bez zápachu, chutí slano. Rozpoznateľné vlastnosti soli nie sú mimoriadne a napriek tomu sa veda už od nepamäti veľmi intenzívne zaoberá tou nápadne nenápadnou látkou.

Cirkevný učiteľ Hilarius von Poitiers sa pritom už v 4. storočí preukázal ako vizionár. Domnieval sa, „že soľ v sebe obsahuje zároveň prvok vody a ohňa, a že týmto spôsobom z dvoch vzniklo jedno.“

V princípe mal pravdu, aj keď jeho prvkové priradenie nebolo viac výskumom novoveku potvrdené. Súčasti kuchynskej soli, kladne nabité ióny sodíka (Na+) a záporne nabité ióny chlóru (Cl-), pôsobia na seba vzájomne až priam dramatickou príťažlivosťou. Atómy kryštalizujú, zároveň však majú aj extrémnu schopnosť rozpúšťať sa vo vode. Táto skutočnosť sa už storočia využíva pri ťažbe soli. Kým Kelti a Rimania postupovali v bani v Hallstatte výlučne za pomoci čakanov, už v stredoveku sa presadili mokrou ťažbou ako neporovnateľne elegantnejšou metódou.

Voda je štólami privádzaná do "Haselgebirge" (liesková hornina - zmiešaná hornina pozostávajúca z ílovitých minerálov, pieskovca, anhydritu, kamennej soli a vedľajších solí) čím je soľ vylúhovaná a v silnej koncentrácii ťažená ako soľanka z bane. Systém sa zachoval, aj keď dnes sa všade tam, kde obsah soli v hornine dosahuje požadovanú koncentráciu, presadila efektívnejšia technika vrtnej sondy. Do sto metrov hlbokého, kolmého otvoru sa zavedú dve potrubia. Jedným potrubím je pod vysokým tlakom vháňaná voda a to tak, že druhým potrubím uniká sýtená soľanka. V nasledujúcej prezentácii sme obrazne znázornili proces výroby soli.

Salzproduktion

(4.21 MB)