Soľ ako symbol

Soľ už tisícročia zaberá v živote človeka svoje pevné miesto. Soľ bola niečo posvätné, darček Bohov; soľou sa spečaťovali prísahy a posilňovali obety. Soľ bola aj dôležitým ekonomickým artiklom. Jednou z jedinečných skorších kultúr bola ja Halštatská kultúra, ktorá sa rozvíjala v tesnej blízkosti soli - soľné cesty viedli cez Alpy, na juh smerom do Talianska, na východ k balkánskemu polostrovu, na sever až k severnému moru. Všade, kde sa soľ nachádzala, prekvital obchod a doprava, narastala lodná doprava; Mestá bohatli a mocneli, vznikali veľké mocnosti. V stredoveku sa soľ stala najdôležitejším obchodným artiklom vôbec.

Dar mora

Všetka soľ našej planéty má neptúnsky pôvod - pochádza z mora. Ako sa vlastne soľ do mora dostala - na túto starú otázku má veda poruke viac ako jednu hypotézu. Zdá sa, že v jednom sa všetky hypotézy zhodujú a síce, že odkedy sú na našej zemi oceány, obsahujú aj soľ.

Ochseniova teória bradiel z roku 1877

V plytkých morských panvách s nízkou výmenou vody dochádza k veľkému úbytku vody z dôvodu jej vyparovaniu. Predpokladom toho je aridna, teda suchá a teplá klíma. Ak v týchto podmienkach dôjde k ohraničeniu panvy bradlom, a teda jej oddeleniu od mora, panva úplne vyschne. Na rôzne minerálne vrstvy naveje vietor ďalšiu vrstvu ílu a slieňu. Tektonické pohyby zemských platní mali za následok zmenu vrstevného základu. Takto vzniknutá zmiešaná hornina - takzvaná "Haselgebirge" (liesková hornina - zmiešaná hornina pozostávajúca z ílovitých minerálov, pieskovca, anhydritu, kamennej soli a vedľajších solí) - obsahuje 20 a 70 percent soli.

Dejiny ťažby soli

Zo "soľných slojov" (hornina obsahujúca soľ, ktorá siaha až na povrch) vyviera príležitostne na povrch prameň soľanky, ktorý už v mladšej dobe kamennej využívali poľovníci.

Prehistorická ťažba soli

Hallstatt je najstaršia soľná baňa na svete. V Hallstatte sa už začiatkom 12. storočia pred Kristom začalo s ťažbou soli. Vyryli sa paralelné ryhy do "Haselgebirge" (lieskovej horniny) a kamenná soľ ležiaca medzi týmito ryhami sa vylamovala. Tento "soľný úlomok" bol na povrch odnášaný vo vreciach z hovädzej kože.

8. storočie pred Kristom

Rozkvet ťažby v Hallstatte.

Skorší baníci zanechali v takzvanom "pohanskom pohorí" mnohé nástroje a úžitkové predmety, takže bolo možné získať veľa poznatkov o ich zvykoch a činnosti. Našli sa čakany z bronzu, závesné rebríky, brúsky, kade a mnoho iného. Osvetlenie sa realizovalo do zväzkov zviazanými zasmolenými štiepkami dreva, ktoré sa podobne ako fakle upevnili do medzery v brale. V "Haselgebirge" (lieskovej hornine) dokázal jeden halštatský baník vyraziť štólu okolo jedného metra za jeden mesiac (!). Za jeden rok vyniesol jeden muž na povrch okolo 2.000 kg horniny s obsahom kuchynskej soli 40 až 70%. Zodpovedá to ročnej spotrebe asi tisíc rodín.

Halštatská doba

Kultúra urnového cintorínu. Muž v soli.

700 rokov pred Kristom začína vlastná Halštatská doba. V roku 1846 v Hallstate objavil banský dozorca J. G. Ramsauer pohrebisko, ktoré pomenovalo celú kultúru ako halštatskú, a s ním spojený časový úsek ako Halštatskú dobu. Pojem "kultúra urnového cintorínu" sa odvádza práve z nálezov tohto pohrebiska.

Nositelia halštatskej kultúry boli bojachtiví sedliaci. Najmä v neskoršej halštatskej dobe boli u bojchtivej šľachty nájdené pevné kniežacie stolce a bohato vybavené hroby. Významným technickým pokrokom halštatskej doby bolo zavedenie železa ako úžitkového kovu, najprv na čepeli meča. Aj bronzová technika a technika vzácnych kovov dosiahla pozoruhodne vysokú úroveň. Hlinené nádoby vykazovali prvotriednu kvalitu a boli zdobené geometrickými alebo figurálnymi vzormi. V Dürrnbergu pri Halleine boli otvorené dva kniežacie hroby. Z jedného z týchto dvoch hrobov pochádza najcennejší nález: známa bronzová kanvica so zobákovitou výlevkou, technikou majstrovské dielo.

Ťažba soli v stredoveku

Kamenná soľ, ktorá výrazne formovala dejiny prvých predkresťanských storočí v Rakúsku, bola v rímskej svetovej ríši potlačená lacnou morskou soľou, a to až do takej miery, že alpské soľné bane tomuto tlaku skoro úplne podľahli. Dobývanie soli v Reichenhalle, ktoré sa jednoznačne opieralo o rímsku tradíciu, bolo realizovateľné aj bez vlastnej ťažby v baniach. Soľné žriedla jestvovali napríklad pri Bad Halle v Sulzbachtale, Halle pri Admonte alebo v obci Halltal pri Mariazell. Vo všetkých týchto názvoch sa nachádza slovo "Hall", keltské pomenovanie pre soľ.

Krízový vývoj v 17. a 18. storočí

Salinen Hallstatt, Ebensee a Ischl mohli síce v 17. a 18. storočí svoju výrobu rozširovať, jednako sa mnohé soľné bane ocitli pod tlakom silnej konkurencie morskej soli a tureckej "kamennej soli". Z tohto dôvodu výrazne poklesla výroba soli v Aussee ako aj v Halle v Tirolsku. Ťažké, sčasti ozbrojené boje, ktoré Hallein v rokoch 1597 a 1611 viedlo s Bavorskom, viedli k tomu, že zisky salzburgskej výroby zostali v exportnej krajine Bavorsko.

Bieda salinských robotníkov sa stala povestnou.

"Mesto", písal okolo roku 1800 gróf Spaur z Halleinu, "kde sa varí soľnými čiastočkami nasýtená soľanka v piatich starých veľmi veľkých panvách, vyzerá v každom ohľade obzvlášť smutne. Čierna para, ktorá zo soľných paniev stúpa nahor, zatieňuje denné svetlo, uličky sú úzke a domy väčšinou nevzhľadné; na bledých tvárach obyvateľov (s výnimkou niektorých dobre živených sladovníkov, obchodníkov a úradníkov) zračí sa bieda a smútok, sotva je možné pretlačiť sa cez to kvantum žobrajúcich žien a detí, ktoré so zápalom prenasledujú cudzincov.

Získavanie soľanky a preprava soli - panva a varňa

Soľ sa získava v bani a vyrába sa v solivare (Saline). Ešte pred krátkym časom bol solivar (Saline) významovo totožný s varňou. Dôstojný solivarský technický výraz " ´variť ´ soľ " prezrádza všetko o pracovnom postupe. Cieľom je získať z vysoko koncentrovanej soľanky kuchynskú soľ. Nasýtená soľanka sa vedie do panvy, otvorená nádoba s čo možno najväčším povrchom; potom sa tak dlho privádza teplo, až kým sa voda neodparí a zostane čistá soľ. Najväčšia časť soli opúšťa Saline loďou pozdĺž Salzachu. Bežným typom lode je takzvaná "Hallasch" (halská misa), ktorá dokáže prepraviť 15 ton nákladu. Predstavu o tom, aká pozoruhodná rýchlosť sa dá dosiahnuť, môžeme zistiť pomocou nasledujúcej trate: pre úsek Laufen- Hallein- Laufen (80 km) spolu s nakládkou a vykládkou potrebujeme iba dva dni!

Rozvoj v 19. a 20. storočí

19. storočie prinieslo rakúskym Salinen priame nadviazanie na priemyselnú éru. Veľké požiarne katastrofy (Hall v Tirolsku 1822, Aussee 1827, Ebensee 1835), ktoré zničili staré základy paniev, urýchlili modernizáciu. Okrem svojho pôvodného významu ako pochutina a konzervačný prostriedok sa začala soľ využívať aj v priemysle na výrobu sódovky a sódy.

Koniec dunajskej monarchie pripravili predovšetkým Salinen Hallein a Hall v Tirolsku o ich o prirodzené odbytištia ako boli Čechy a južné Tirolsko. Sotva alpská Salinen prekonala roky svetovej hospodárskej krízy, keď pričlenenie Rakúska do nemeckej ríše ohrozilo jej existenciu. Nebolo možné konkurovať mohutným baniam na kamennú soľ. Iba s nasadením veľkého úsilia sa zabránilo uzavretiu Salinen.

V povojnovou Rakúsku sa Salinen najprv podarilo vyrobiť zisky, no ukázalo sa, že historicky vybudované prevádzky už viac nespĺňajú požiadavky moderného hospodárstva. Z tohto dôvodu sa muselo salinské panvy v Hallstatte a Bad Ischl ako aj baňu a varňu v Halli v Tirolsku v rokoch 1965 až 1967 uzavrieť. Napriek týmto racionalizačným opatreniam bolo prinášanie zisku stále ťažšie a ťažšie. Dospelo sa k rozhodnutiu, vypracovať nový podnikateľský koncept. Namiesto kontrolnej správy malo nastúpiť podnikové vedenie orientované na rozhodnutia. V roku 1979 sa to podarilo: rakúske Salinen sa stali akciovou spoločnosťou.